SK EN

Byt nie je nikdy hotový

Akadémia / Normy

PhD výskum noriem ako dizajnu, ktorý navrhuje rozhodnutia iných.

Zástupný obrázok

Väčšina ľudí nežije medzi ikonami dizajnu, ale v prostredí, ktorého podobu určili normy, tabuľky a typové systémy. Rozmery kuchynskej linky, počet izieb podľa veľkosti domácnosti či odporúčaná farba detskej izby nie sú autorským gestom. Niekto ich navrhol, overil a zapísal. Dizertácia Damiána Cehlárika Byt nie je nikdy hotový: Historizmus ako metóda dizajnu a normy bývania v Československu druhej polovice 20. storočia sa venuje práve tejto vrstve, ktorá formuje každodennosť najviac, no vo výučbe aj v dejinách dizajnu zostáva takmer neviditeľná.

Normou je v práci každé pravidlo, ktoré vopred určuje, aký má byť priestor, predmet alebo správanie, vrátane nevyslovenej predstavy o tom, kto bude v byte žiť. Je navrhnutá rovnako ako stolička: má autora, predpokladaného používateľa aj predchodcov. Od predmetu sa líši tromi vecami. Nenavrhuje vec, ale rozhodnutia iných ľudí. Je takmer neviditeľná, lebo sa javí ako samozrejmosť. A zvyčajne prežije inštitúciu, ktorá ju napísala.

Príkladom je Ústav bytové a oděvní kultury (ÚBOK), ktorý od roku 1959 až do rozpadu v roku 1990 navrhoval rámce bývania a odievania v Československu. Výskum stojí na jeho interných dokumentoch v knižnici Uměleckoprůmyslového musea v Prahe, na štúdiách, metodikách, prognózach a bulletine Bytová kultura, a na rozhovoroch s pamätníkmi. Štúdia z roku 1985 napríklad odporúča farby podľa povahy, veku a povolania obyvateľov, oranžovú ženám v domácnosti a dospievajúcim deťom. Z tých istých dokumentov však vystupuje aj pochybnosť. Ústav o svojich predpokladoch vedel pochybovať a pochybnosti si zapisoval. Vedomosti existovali, len sa strácali cestou.

Názov práce pochádza z vety Adolfa Loosa. Loos ju v roku 1898 napísal v minulom čase, ako spomienku na byt detstva, ktorý rástol spolu s rodinou. ÚBOK ju o takmer osemdesiat rokov neskôr citoval v prítomnom čase, na obhajobu premenlivého bytu. Veta namierená proti navrhovaniu zhora sa tak ocitla v dokumente ústavu, ktorý navrhoval zhora.

Historizmus tu neznamená sloh 19. storočia ani vieru v zákonitý vývoj dejín, ktorú kritizoval Karl Popper. Je to metóda, ktorou dizajnér číta pôvod noriem, z ktorých vychádza jeho prax, a vedome sa rozhoduje, čo z nich prevezme, zmení, znovu aktivuje alebo opustí. Opiera sa o koncept dizajnu ako redizajnu Jana Michla a o prechodové dejiny dizajnu Marie Göransdotter. Dejiny noriem nie sú cestou k nevyhnutnému cieľu, ale radom rozhodnutí, ktoré mohli dopadnúť inak. Práve preto sa dajú redizajnovať.

Úvod a prvé dve kapitoly, Historizmus ako metóda a Norma ako dizajn, sú napísané v pracovnej verzii. Druhá sleduje spor o typ vo Werkbunde, minimálny byt medzivojnovej avantgardy a otvorenú normu, ktorá v československej tradícii žila, len sa nedostala do výroby. Nasledujú kapitoly-prototypy, eseje okolo jedného pojmu. Obyvateľ sa pýta, akého človeka normy predpokladali a ako ľudia byty naozaj používali, od kuchyne a farby po dieťa. Navrhovaná budúcnosť číta prognózy ÚBOK ako predbežné návrhy, ktoré sa tvária ako opis budúcnosti, a spája ich so špekulatívnym dizajnom. Obe majú prvú verziu. Kapitoly o ÚBOK ako inštitúcii a o tom, kto navrhuje a ako sa to učí, stoja na zhromaždených prameňoch.

Práca sa končí testom. Metódu overia workshopy so študentmi VŠVU: z dokumentu ÚBOK prečítajú, akého človeka norma predpokladala, a navrhnú jej redizajn pre dnešok. Výskum nadväzuje na diplomový projekt Housing Society na Design Academy Eindhoven a pokračuje v projekte Krajina mesta, ktorý otázku navrhovaného prostredia rozširuje za hranice bytu.